Do triedy príde dievča s načúvadlom, chlapec na vozíku či spolužiak, ktorý potrebuje viac času. Deti si to všimnú — a často sa spýtajú nahlas, v obchode, na ihrisku, pred tým dieťaťom. Rodič zbledne. Netreba.
Je v poriadku, že sa dieťa pýta nahlas?
Áno. Zvedavá otázka nie je neslušnosť; je to spôsob, ako dieťa chápe svet. Horšie je, keď sa dozvie, že „o tom sa nehovorí“ — vtedy si odnesie, že na inakosti je niečo zlé. Odpovedzte pokojne a obyčajnými slovami: „To je vozík. Ema ním jazdí, tak ako ty chodíš.“ Ak je spolužiak blízko a chce sa zapojiť, hovorte s ním, nie o ňom — zásady komunikácie s ľuďmi so znevýhodnením odporúčajú hovoriť priamo s nimi, nie o nich ponad ich hlavu (Najvyšší správny súd SR).
Pomôže, keď dieťaťu vysvetlím, čo je to za postihnutie?
Trochu, ale menej, ako by sme čakali. V prieskume s 1 881 deťmi vo veku 7–16 rokov súviseli pozitívnejšie postoje hlavne s kontaktom — a asi tretinu tejto súvislosti vysvetľovalo, že deti mali menej neistoty z toho, ako sa správať, a viac empatie (Armstrong et al., 2016; išlo o súvislosť, nie o pokus). Prehľad 42 programov zistil, že lepšie fungovali tie, ktoré mali viac zložiek a viac stretnutí — vedomosti, kontakt aj rozhovor (Lindsay & Edwards, 2013).
Pre rodiča z toho plynie: netreba prednášku o diagnóze. Pomôže pár konkrétnych vecí, ktoré dieťaťu uberú neistotu:
- Spýtať sa: „Chceš pomôcť?“ — a rešpektovať „nie“.
- Nepomáhať bez opýtania (netlačiť vozík, nebrať veci z rúk).
- Hovoriť priamo s ním, nie s jeho mamou či asistentkou.
- Počkať, nedokončovať za neho vety.
- Prispôsobiť hru, aby sa dala hrať spolu.
- Nehladkať pracujúceho psa bez opýtania.
Tieto rady uvádzajú aj zásady komunikácie s ľuďmi so znevýhodnením (Najvyšší správny súd SR).
Pomáhajú knihy o deťoch s postihnutím?
Môžu, ak sú dobre napísané. V britskej štúdii deti vo veku 5–10 rokov 6 týždňov čítali príbehy o priateľstve detí s postihnutím a bez neho a rozprávali sa o nich v skupine; potom mali k ľuďom s postihnutím pozitívnejšie postoje (Cameron & Rutland, 2006). Súhrn 12 školských štúdií ukázal podobný účinok priameho kontaktu aj takéhoto „rozšíreného“ kontaktu (ten však skúmali len dve štúdie); pri kontakte len cez médiá sa účinok spoľahlivo nepotvrdil (Armstrong et al., 2017). Merali sa postoje krátko po čítaní, nie dlhodobé správanie.
Pozor na knihy, ktoré to myslia dobre, ale robia to zle. Keď škôlkari pozerali epizódu, ktorá mala podporiť prijatie postavy s postihnutím, väčšina ponaučenie nepochopila. Vo verzii, kde sa jej ostatní najprv báli, ho deti, ktoré lepšie chápali pocity a ciele postáv, pochopili menej; vo verzii bez strachu naopak viac (Mares & Acosta, 2008). Čítanie diel so stereotypmi ovplyvnilo postoje tretiakov (Gulya & Fehérvári, 2023). Analýzy detských kníh opakovane nachádzajú ľútosť („chúďatko“), obdiv „napriek“ („statočná dušička“) a zázračné uzdravenie (Ayala, 1999; Beckett et al., 2010; Keith, 2001).
Ako spoznať dobrú knihu: postava s postihnutím má vlastný cieľ, rozhoduje sama, robí chyby a je vtipná; postihnutie je len jedna z jej vlastností (Dyches & Prater, 2005); nikto ju neľutuje, nevylieči sa a na konci nie je poučka.
Čo robiť, keď sa dieťa smeje alebo sa bojí?
Smiech: zastavte ho pokojne a stručne, bez zahanbovania pred inými: „Na tom, ako niekto vyzerá alebo chodí, sa nesmejeme. Smiať sa môžeme spolu na vtipe.“ Doma sa spýtajte, čo ho rozosmialo — niekedy je za tým rozpaky, nie zloba.
Strach alebo odťahovanie: ak sa dieťa bojí (napríklad, či sa to dá chytiť alebo či pomôcka bolí), odpovedzte pravdivo a jednoducho („Nie, to sa nedá chytiť. Načúvadlo jej pomáha počuť.“) a dajte dieťaťu čas. Nenúťte ho do objatia ani kamarátstva; stačí obyčajná hra vedľa seba.
Na čom záleží najviac?
Na tom, čo dieťa vidí u vás. V prehľade 20 štúdií súviseli postoje žiakov k rovesníkom s postihnutím aj s vplyvom rodičov a so skúsenosťou s postihnutím; postoje spolužiakov zasa súviseli s tým, ako sa dieťa s postihnutím zapája do kolektívu (de Boer et al., 2012). A keď sa prijímať učí celá skupina, nie len „to iné“ dieťa, majú deti s ťažkosťami lepšie postavenie a viac kamarátov (Mikami et al., 2013 — štúdia s deťmi s ADHD).
Namiesto / Skúste
| Namiesto | Skúste |
|---|---|
| „Nepozeraj tam!“ | „To je vozík. Chceš sa spýtať, ako sa na ňom jazdí?“ |
| „Chúďatko.“ | „To je Ema, chodí s tebou do triedy.“ |
| „Je postihnutá.“ | „Ema jazdí na vozíku.“ |
| „Pomôž mu!“ | „Spýtaj sa ho, či chce pomôcť.“ |
| „Normálne deti a…“ | „Deti s postihnutím aj bez neho.“ |
| „Je taká statočná.“ | „Videl si, aký mala nápad?“ |
Kedy treba konať?
Ak sa dieťaťu s postihnutím v triede posmievajú, vylučujú ho alebo mu ubližujú, nie je to „detská hádka“ — je to vec dospelých. Hovorte s triednym učiteľom alebo školským psychológom a postupujte ako pri šikane. Ak sa vaše dieťa niečoho dlho bojí alebo ho situácia trápi, obráťte sa na detského psychológa. Deti môžu volať na Linku detskej istoty 116 111.
Ako s tým pracujú naše knihy
Do príbehu môžete pridať kamaráta s postihnutím — vymyslenú postavu s vlastným cieľom a chybami, s ktorou hrdina spolu niečo dokáže. O pomôcke sa hovorí málo a poučenie nevyslovujeme; jednu-dve obyčajné veci (spýtať sa, počkať) príbeh ukáže činom. A ak vaše dieťa samo používa pomôcku, ktorú ponúka naša skladačka (okuliare, načúvadlo, slúchadlá proti hluku, senzor na ramene, náplasť na oku), hrdina ju má tiež — v každom svete, nikdy sa „nevylieči“. Nesľubujeme, že kniha zmení správanie; môže otvoriť rozhovor.
Časté otázky
Mám dieťaťu povedať názov diagnózy spolužiaka?
Nie je to potrebné a je to súkromná vec rodiny spolužiaka. Stačí opísať, čo dieťa vidí a čo pomáha — alebo nechať, nech to spolužiak povie sám, ak chce („Otoč sa ku mne, prosím.“).
Od akého veku sa o tom rozprávať?
Od chvíle, keď sa dieťa pýta. V štúdiách s predstavou hry s dieťaťom s postihnutím zlepšili postoje už 4–6-ročné deti (Birtel et al., 2019; Cameron et al., 2011).
Stačí kúpiť knihu?
Kniha je jedna zložka. Lepšie fungovalo spojenie kníh, rozhovoru a skutočného kontaktu (Favazza & Odom, 1997; Lindsay & Edwards, 2013).
Zdroje
- Armstrong, M., Morris, C., Abraham, C., Ukoumunne, O. C., & Tarrant, M. (2016). Children's contact with people with disabilities and their attitudes towards disability: A cross-sectional study. Disability and Rehabilitation, 38(9), 879–888. https://doi.org/10.3109/09638288.2015.1074727 abstrakt
- Armstrong, M., Morris, C., Abraham, C., & Tarrant, M. (2017). Interventions utilising contact with people with disabilities to improve children's attitudes towards disability: A systematic review and meta-analysis. Disability and Health Journal, 10(1), 11–22. https://doi.org/10.1016/j.dhjo.2016.10.003 abstrakt
- Ayala, E. C. (1999). „Poor little things“ and „brave little souls“: The portrayal of individuals with disabilities in children's literature. Reading Research and Instruction, 39(1), 103–117. https://doi.org/10.1080/19388079909558314 abstrakt
- Beckett, A., Ellison, N., Barrett, S., & Shah, S. (2010). „Away with the fairies?“ Disability within primary-age children's literature. Disability & Society, 25(3), 373–386. https://doi.org/10.1080/09687591003701355 abstrakt
- Birtel, M. D., et al. (2019). Imagining contact reduces prejudice in preschool children. Social Development, 28(4), 1054–1073. https://doi.org/10.1111/sode.12374 abstrakt
- Cameron, L., & Rutland, A. (2006). Extended contact through story reading in school: Reducing children's prejudice toward the disabled. Journal of Social Issues, 62(3), 469–488. https://doi.org/10.1111/j.1540-4560.2006.00469.x abstrakt
- Cameron, L., Rutland, A., Turner, R. N., Holman-Nicolas, R., & Powell, C. (2011). „Changing attitudes with a little imagination“: Imagined contact effects on young children's intergroup bias. Anales de Psicología, 27(3), 708–717.
- de Boer, A., Pijl, S. J., & Minnaert, A. (2012). Students' attitudes towards peers with disabilities: A review of the literature. International Journal of Disability, Development and Education, 59(4), 379–392. https://doi.org/10.1080/1034912X.2012.723944 abstrakt
- Dyches, T. T., & Prater, M. A. (2005). Characterization of developmental disability in children's fiction. Education and Training in Developmental Disabilities, 40(3), 202–216. https://doi.org/10.1177/215416470504000303 abstrakt
- Favazza, P. C., & Odom, S. L. (1997). Promoting positive attitudes of kindergarten-age children toward people with disabilities. Exceptional Children, 63(3), 405–418. https://doi.org/10.1177/001440299706300308 abstrakt
- Gulya, N., & Fehérvári, A. (2023). The impact of literary works containing characters with disabilities on students' perception and attitudes towards people with disabilities. International Journal of Educational Research, 117, 102132. https://doi.org/10.1016/j.ijer.2022.102132 abstrakt
- Keith, L. (2001). Take up thy bed and walk: Death, disability and cure in classic fiction for girls. Routledge.
- Lindsay, S., & Edwards, A. (2013). A systematic review of disability awareness interventions for children and youth. Disability and Rehabilitation, 35(8), 623–646. https://doi.org/10.3109/09638288.2012.702850 abstrakt
- Mares, M.-L., & Acosta, E. E. (2008). Be kind to three-legged dogs: Children's literal interpretations of TV's moral lessons. Media Psychology, 11(3), 377–399. https://doi.org/10.1080/15213260802204355 abstrakt
- Mikami, A. Y., et al. (2013). A randomized trial of a classroom intervention to increase peers' social inclusion of children with ADHD. Journal of Consulting and Clinical Psychology, 81(1), 100–112. https://doi.org/10.1037/a0029654 abstrakt
- Najvyšší správny súd SR. Základné zásady komunikácie so znevýhodnenými skupinami osôb. https://www.nssud.sk/wp-content/uploads/Zakladne-zasady-komunikacie-so-znevyhodnenymi-skupinami-osob-web.pdf
- abstrakt prečítaný abstrakt alebo plný text
- údaje overené bibliografické údaje
- inštitúcia oficiálny dokument inštitúcie
Kto a kedy text pripravil
Článok pripravila redakcia Ink & Brave podľa nášho odborného základu; čísla uvádzame len zo štúdií, ktorých abstrakt alebo plný text sme prečítali. Pri každom článku uvádzame, kto ho napísal a ako sme ho pred zverejnením kontrolovali.
